Najstaršie dejiny

Uprostred Liptovskej kotliny, na pravom brehu Váhu, sa oddávna sústreďoval život našich predkov. Archeologické výskumy Liptova potvrdili osídlenie tohto územia už od doby kamennej. Tvorcovia badenskej a lužickej kultúry, Kelti, Slovania - všetci tu zanechali trvalé doklady o svojom živote. Lužická kultúra zasiahla do dejín Liptova takmer na tisíc rokov. Zostali po nej početné bronzové výrobky, opevnené hradiská a rozsiahle pohrebiská. Kelti, prvý historicky známy národ na území Slovenska, priniesol v prvom storočí p. n. l. vyspelú kultúru s rozvinutým remeslom a bohatým náboženským životom. Trvalé osídlenie tohto územia je však spojené až s príchodom slovanských kmeňov v 9. storočí nášho letopočtu. Dá sa predpokladať, že Liptov patril k okrajovým častiam Veľkej Moravy.

Na území mesta a blízkeho okolia sa nerealizoval systematický archeologický výskum. O najstaršom osídlení svedčia len náhodné nálezy - tzv. barbarské, rímske a keltské mince, bronzová ihla, bronzový meč liptovského typu, žiarové hroby lužického pohrebiska. V roku 1943 profesor Vojtech Krička – Budínsky odkryl na námestí pri Kostole sv. Mikuláša stopy staroslovanského radového pohrebiska z 11. storočia. Mimoriadny nález sa podarilo odkryť v roku 1967 v mestskej časti Ondrašová. Súbor bronzových predmetov z 9. stor. p. n. l., dnes známy ako Ondrašovský bronzový poklad, tvorí desať tepaných nádob, hrot kopije a unikátny predmet kosákovitého tvaru, ktorý mal zrejme kultový význam. V čase objavenia patril v stredoeurópskom kontexte medzi najväčšie nálezy svojho druhu.   

Od farskej osady k stredovekému mestečku

Prvú písomnú zmienku o Liptovskom Mikuláši nachádzame v listine uhorského kráľa Ladislava IV. z roku 1286. Panovník ňou povýšil do šľachtického stavu Mikuláša a Ondreja, predkov rodu Pongrácovcov, a zároveň im potvrdil vlastníctvo svätomikulášskeho, svätopeterského a ondrašovského majetku. Obsah listiny dokazuje, že Svätý Mikuláš existoval už pred rokom 1286.

Svätý Mikuláš sa formoval sa postupne z farskej usadlosti, ktorá tu vznikla s výstavbou Kostola sv. Mikuláša. Ten má v dejinách mesta obzvlášť významné postavenie. Svedčí o tom i skutočnosť, že názov sídliska je totožný s menom duchovného patróna kostola.
Už v polovici 13. storočia možno o Svätom Mikuláši hovoriť ako o dedinskom sídle s ustáleným chotárom. Približne o storočie neskôr, keď vďaka Pongrácovcom získal právo trhu (1360), sa začal definitívne rozvíjať ako stredoveké mestečko. Jeho hospodársky a urbanistický rozmach v nasledujúcich desaťročiach podporila i ďalšia výsada – právo výročných trhov (jarmokov), ktorú mu v roku 1424 udelil kráľ Žigmund.

Dejiny Svätého Mikuláša boli od svojich počiatkov úzko spojené so šľachtickým rodom Pongrácovcov. Potomkovia bojovníkov – rytierov českého pôvodu, ktorí slúžili už vo vojskách uhorských kráľov Bela IV. (1235 – 1270) a Štefana V. (1270 – 1272), si vybudovali svoje najstaršie liptovské sídlo v Ondrašovej (dnes mestská časť Liptovského Mikuláša). Neskôr presídlili do Svätého Mikuláša, ich rodová kúria v blízkosti Kostola sv. Mikuláša je najstaršou zachovanou svetskou pamiatkou v meste.
Meno rodu je odvodené od mena šľachtica Pongráca, o ktorom sa zachovali zápisy v listinách z rokov 1339 – 1360. Práve jemu sa podarilo získať od kráľa Ľudovíta Veľkého právo konania trhu. Pravdepodobne už Pongrác žil v Svätom Mikuláši, dokázateľne tu býval jeho syn Ondrej, ktorý už používal prídomok „zo Svätého Mikuláša“.
Pongrácovci postupne získali majetky aj v iných stoliciach a zastávali rozličné stoličné, vojenské a cirkevné funkcie po celom Uhorsku. Žili v troch hlavných vetvách - zemianskej, barónskej a grófskej.
Najvýraznejšou a najvplyvnejšou osobnosťou rodu bol v 15. storočí Ján Pongrác, rodený vojak a obratný stratég, flexibilný vo svojich politických spojenectvách. Právom ho obviňovali z bezohľadnosti a viackrát odsúdili na stratu majetkov. Statky i moc si však udržal, majetky stále rozmnožoval a podarilo sa mu dosiahnuť postavenie jedného z najmocnejších veľmožov v Uhorsku. Získal Starý hrad, Strečno, Blatnicu, Vršatec, Budatín, Branč, spravoval hrady Brumov a Světlov na Morave. V Liptove mu patrili hradné panstvá Likava a Hrádok. Svoju kariéru začal v službách kráľa Žigmunda Luxemburského, v boji proti husitom. Je pravdepodobné, že ho sprevádzal aj na koncil do Kostnice v roku 1415. Vyznamenal sa aj v bojoch proti Turkom v srbskom Smeredeve. V roku 1445 ho uhorský snem zvolil za jedného zo siedmich krajinských kapitánov, ktorí spravovali Uhorsko v neprítomnosti maloletého kráľa Ladislava Pohrobka. V roku 1443 a potom opäť v roku 1453 sa stal liptovským županom. V tomto období nechal opevniť rodovú kúriu a kostol vo Svätom Mikuláši, aby ich tak ochránil pred bratríkmi a obzvlášť pred poľským šľachticom Petrom Komorovským, ktorý napokon zasadal do kresla liptovského župana na viac ako desať rokov (1445 – 1452 a 1458 – 1464). Celé mestečko sa vrátilo do rúk Pongrácovcov až koncom 15. storočia.

Svätý Mikuláš ako stoličné sídlo a miesto súdu s Jurajom Jánošíkom

Rýchlo napredujúce mestečko postupne dorástlo do podoby administratívneho sídla Liptovskej stolice. Stoličné zasadania sa v Svätom Mikuláši pravidelne konali už od polovice 17. storočia, svoje stále sídlo tu však stolica mala až od roku 1712, keď bol pre tieto účely zakúpený jeden z meštianskych domov na mikulášskom námestí, neskôr známy ako prvý stoličný dom. Pravdepodobne v týchto priestoroch bol 16. a 17. marca 1713 súdený zbojnícky kapitán Juraj Jánošík.

Juraj Jánošík sa narodil v januári 1688 v Terchovej. Nadchnutý ideálmi posledného zo stavovských povstaní uhorskej šľachty proti Habsburgovcom sa dal v roku 1707 zverbovať do kuruckého vojska. V auguste roku 1708 utrpela kurucká armáda v bitke pri Trenčíne rozhodujúcu porážku. Vtedy cisárski vojaci zajali takmer 400 povstalcov. Medzi nimi aj Juraja Jánošíka. Sľubmi a hrozbami prinútili zajatcov k vojenskej službe na strane cisára. Tak sa Jánošík dostal do strážnej posádky na Bytčianskom zámku. V tom čase tam väznili zbojníka Tomáša Uhorčíka z Predmiera, s ktorým sa Jánošík spriatelil a dopomohol mu k úteku z väzenia. V roku 1710 na žiadosť otca Martina Jánošíka prepustili Juraja z vojenskej služby.
Po návrate domov sa Jánošík tajne stretol s Tomášom Uhorčíkom, ktorý sa na jar 1711 zišiel s bývalými zbojníckymi druhmi a uskutočnil s nimi niekoľko prepadov na Morave. Ozbíjania vsetínskych židovských obchodníkov sa už zúčastnil aj Juraj Jánošík. V septembri 1711 zložil Jánošík zbojnícku prísahu a čoskoro sa stal zbojníckym kapitánom. Uhorčík sa tohto postu vzdal, keďže sa oženil a odišiel do Klenovca, kde pracoval ako obecný hudec a pastier.
Jánošíkovo zbojníčenie trvalo jeden a pol roka. Jeho najväčšia časť spadá do letného a jesenného obdobia roku 1712, kedy uskutočnil so svojimi tovarišmi najviac zbojníckych prepadov. Jánošíkova družina ozbíjala baróna Pavla Révaya, grófku von Schardon, zemana Ladislava Zmeškala, žilinského obchodníka so súknom Jána Šipoša, zlatníka Jána Skalku a aj Alexandra Ottlíka.
Zimu na prelome rokov 1712 a 1713 Jánošík trávil v Kokave a blízkom Klenovci u svojho priateľa Uhorčíka. Koncom februára alebo v marci roku 1713 asi tridsať drábov liptovskej sedrie pod vedením zemana Andreánskeho prišlo do Klenovca. V noci obkľúčili Uhorčíkov dom a Jánošíka zlapali.
V Liptove ho najskôr uväznili v palugyayovskom kaštieli Vranovo v Palúdzke. Súd prebiehal v dňoch 16. a 17. marca 1713 v prvom stoličnom dome na mikulášskom námestí alebo v blízkej kúrii Pongrácovcov. Súdu predsedal podžupan Liptovskej stolice Ladislav Okolicsányi. Prokurátorom bol Alexander Čemický, úradne prideleným obhajcom Baltazár Palugyay. Prísediacimi boli zástupcovia liptovskej a trenčianskej stolice. Po vypočúvaní prokurátor Čemický vystúpil so žalobou, v ktorej žiadal pre súdeného trest smrti. Po ňom nasledovala obhajoba Baltazára Palugyaya. Poukázal na poľahčujúce okolnosti, na mladý vek obvineného, na skutočnosť, že nikoho nezabil, ani nezranil. Žiadal pre súdeného Jánošíka úplné omilostenie.V druhý deň súdu Jánošíka podrobili trpnému vypočúvaniu, ktoré bolo spojené s mučením. Potom stoličný súd vyniesol konečný rozsudok: trest smrti zavesením na hák cez ľavé rebro. Popravu dvadsaťpäťročného Jánošíka vykonali ešte v podvečer 17. marca 1713 na verejnom popravisku „Šibeničky“ medzi Vrbicou a Okoličným.

Z dejín mikulášskych židov

18. storočie prinieslo do Mikuláša zmenu v náboženskom a národnostnom zložení obyvateľstva. Okolo roku 1720 sem prichádzajú prvé židovské rodiny z moravského Holešova, kde platilo diskriminačné nariadenie cisára Karola VI., podľa ktorého sa na území Čiech, Moravy a Sliezska mohol oženiť iba prvorodený židovský syn. V Svätom Mikuláši našli priaznivé podmienky pre svoj ďalší život. Miestny zemepán Samuel Pongrác ich vzal pod svoju ochranu a prenajal im niekoľko domov priamo na námestí. Správa o veľkorysosti liptovských zemanov sa rýchlo rozšírila a do mesta prichádzali ďalšie rodiny z Moravy, Oravy a Spiša, neskôr i z Bratislavy či Bavorska. Už začiatkom 19. storočia tvorili židia tretinu mikulášskeho obyvateľstva.

Samuel Pongrác prijal židovských prisťahovalcov s očakávaním, že v Mikuláši a jeho okolí napomôžu rozvoju obchodu. Jeho očakávania čoskoro naplnili. Úspešne začali obchodovať s drevom, kožou, textilom, liehovinami a tabakom, a to nielen v Uhorsku, ale aj v Rakúsku a Poľsku. Podiel židovského obyvateľstva na hospodárskom živote mesta neustále rástol, začiatkom 20. storočia malo v rukách už 90 percent mikulášskeho obchodu. Židovskí prisťahovalci našli svoje uplatnenie i ako správcovia na majetkoch liptovských zemanov, advokáti či lekári. Uvoľnenie politických pomerov v Uhorsku po roku 1860 im umožnilo podieľať sa i na správe mesta. Prvým židovským starostom v Liptovskom Mikuláši (a zároveň v rámci celého Uhorska) sa v roku 1865 stal Izák Diener.

Židovská komunita spoluvytvárala podobu mesta viac ako dve storočia. Jej história sa uzatvorila s príchodom druhej svetovej vojny svojou najtragickejšou kapitolou. Prvé transporty z Liptovského Sv. Mikuláša odišli v marci 1942, väčšina mikulášskych židov bola do koncentračných táborov deportovaná ešte v priebehu jari toho istého roka. V táboroch smrti skončilo 885 židovských obyvateľov mesta. Ich krutosť sa podarilo prežiť len zlomku z nich.

Dnes židovskú minulosť mesta pripomína len klasicistická synagóga v centre mesta.

Mikuláš ako centrum národného, kultúrneho a hospodárskeho života

V prvej polovici 19. storočia sa Mikuláš vďaka evanjelickej inteligencii stáva významným centrom slovenského kultúrneho a národného života. Zásluhou Gašpara Fejérpataky – Belopotockého bola v Mikuláši otvorená prvá verejná knižnica na Slovensku (1829) a jeho Divadlo slovanské svätomikulášske položilo základy slovenského ochotníckeho divadelníctva. Prvýkrát sa predstavilo v auguste 1830 uvedením veselohry Jána Chalupku Kocúrkovo. Evanjelická fara, v ktorej v rokoch 1837 - 1866 pôsobil Michal Miloslav Hodža – jedna z trojice vedúcich postáv slovenského obrodeneckého hnutia, sa v 40. rokoch 19. storočia stala miestom stretania popredných osobností štúrovskej generácie. V roku 1844 tu založili prvý celonárodný kultúrno-osvetový spolok Tatrín. Spolok vyvíjal vydavateľskú a ľudovýchovnú činnosť a zohral významnú úlohu v procese formovania štúrovskej slovenčiny i pri jej rozširovaní medzi pospolitý ľud. Na tatrínskej pôde boli v máji 1848 sformulované Žiadosti slovenského národa – prvý politický program Slovákov. Tatrín zanikol počas revolučných rokov 1848/1849. Na jeho činnosť neskôr nadviazala Matica slovenská, založená v roku 1863 v Martine.

Popri bohatom národnom a kultúrnom živote mesto napredovalo i v hospodárskej oblasti. Garbiarske dielne tunajších remeselníkov sa postupne menili na manufaktúry a napokon na moderné kožiarske fabriky. Ich zásluhou sa Mikuláš na prelome 19. a 20. storočia zaradil medzi významné strediská kožiarskej výroby v rámci vtedajšieho Uhorska.

S rozvojom priemyslu sa postupne i v Mikuláši formovala nová sociálna vrstva obyvateľstva – robotníctvo. Dala o sebe vedieť už 1. mája 1890, keď mikulášski garbiarski robotníci jednotne vystúpili za zlepšenie svojich pracovných podmienok. Ešte pamätnejšie sa stalo prvomájové zhromaždenie v roku 1918, ktoré na nádvorí Čierneho orla  zorganizovala sociálnodemokratická strana. Jeho účastníci sa prvýkrát na Slovensku verejne vyslovili za spoločný štát Čechov a Slovákov.

Na ceste k dnešnej územnej podobe

Na prelome 19. a 20. storočia sa začal proces územného rozmachu Liptovského Sv. Mikuláša. V roku 1894 pohltil svoje predmestia – Nižný Hušták na západe i Vyšný Hušták na východe – a o tridsať rokov neskôr sa jeho súčasťou stala i starobylá Vrbica. V druhej polovici 20. storočia bolo k mestu pričlenených ďalších jedenásť obcí.

Z dejín 20. storočia

20. storočie prinieslo mestu dynamické politické, ekonomické i demografické premeny, v roku 1952 aj zmenu názvu. Liptovský Svätý Mikuláš bol premenovaný na Liptovský Mikuláš. Desaťročia od vzniku Československa (1918) až po éru samostatnej Slovenskej republiky (1993) sa niesli v znamení rozvoja, ale aj vojnového ničenia. Svedectvom ťažkých bojov o Liptovský Mikuláš v roku 1945 je veľký vojnový cintorín nad mestom. Mierové roky priniesli industrializáciu a rozsiahlu výstavbu mesta. Počet obyvateľov Liptovského Mikuláša sa strojnásobil. Ľudia sa sem prisťahovali za prácou v nových fabrikách a úradoch, v 70. rokoch 20. storočia tu našli nový domov obyvatelia z okolitých dedín, ktoré zatopili vody Liptovskej Mary. Staré ulice nahradili panelové sídliská, rozšírili sa štvrte rodinných domov, pribudli nové školy, kultúrne inštitúcie, športoviská... Mikuláš sa tak stáročiami formoval až do dnešnej podoby hospodárskeho, kultúrneho a turistického centra horného a stredného Liptova.