(?-1461)

Známy aj ako Pongrác II. patril v 15. storočí  k popredným uhorským šľachticom. V dobových kronikách sa spomína ako „jeden z mocných mužov krajiny“ a krutý bojovník. Bol politickým chránencom sedmohradského vojvodcu Jána Huňadyho, ktorý ho prijal za adoptívneho syna. Jeho meno sa spája aj s dejinami Skalice (správca a kapitán hradu), hradov Brumov a Svitlov na Morave, Blatnice, Strečna, Vršatca a Budatína. Patril mu Branč a Starý hrad pri Strečne, v Liptove hradné panstvá Likava a Hrádok. V roku 1454 i neskôr bol liptovským županom, okolo rokov 1453-1454 zemepánom Žiliny. V roku 1458 osobne podporil voľbu Mateja Korvína za uhorského kráľa.

 

(1592–1637)

Rodom Poliak, vychovaním Čech a účinkovaním Slovák – popredná osobnosť slovenských evanjelikov a významný barokový básnik – žil v Liptovskom Mikuláši v rokoch 1631–1637. Kázal v Kostole sv. Mikuláša, kde je údajne aj pochovaný. Do dejín slovenskej kultúry sa zapísal ako autor, prekladateľ, zostavovateľ a vydavateľ evanjelického kancionála Cithara sanctorum, Písnì duchovní staré i nové (1636). Toto dielo, známe aj pod názvom Tranoscius, obsahovalo 414 hymnov a piesní a spolu s Kralickou bibliou sa stalo bohoslužobnou knihou slovenských evanjelikov. Dnes Tranovského pripomína socha pri evanjelickom kostole, reliéf na budove vydavateľstva Tranoscius a na jeho počesť je pomenované i mikulášske evanjelické gymnázium.

 

(1688-1713)

V septembri 1711 vstúpil do zbojníckej družiny Tomáša Uhorčíka a čoskoro sa stal jej kapitánom. Jánošíkova družina uskutočnila niekoľko prepadov i v Liptove, liptovské úrady preto mali veľký záujem na dolapení jej kapitána. Podarilo sa im to niekedy na prelome februára a marca 1713 v gemerskom Klenovci. Drábi liptovskej sedrie priviedli Jánošíka do Liptova, aby sa Liptovský Mikuláš stal mestom posledných dní jeho života. Súd prebiehal 16. a 17. marca 1713 v Svätom Mikuláši. Traduje sa, že miestom súdneho procesu bol prvý stoličný dom, pravdepodobnejšie však ním bola kúria Pongrácovcov. Jánošíka napokon popravili v podvečer 17. marca 1713 na verejnom popravisku Šibeničky na východnom okraji mesta, medzi Vrbicou a Okoličným. Hoci Jánošík zbíjal iba jeden a pol roka, jeho meno sa nerozplynulo v mori mien ostatných karpatských zbojníkov. Prostredníctvom ľudovej slovesnosti sa z historickej postavy stala legenda – symbol boja proti nespravodlivosti a túžby po slobode. A vďaka literatúre, filmu i výtvarnému umeniu legenda o Jánošíkovi žije dodnes, a to nielen na Slovensku, ale i za jeho hranicami. Jeho život a vtedajšiu dobu približujú expozície Jánošíkova mučiareň a súdna sieň v mestskom Múzeu Janka Kráľa.
 

(1794–1874)

Popredná osobnosť kultúrneho života v Liptove v obrodeneckom období, mecenáš i priamy aktér slovenského národného hnutia. V Mikuláši sa usadil roku 1821, pôsobil tu ako knihár, kníhkupec i vydavateľ. V r. 1829 v meste otvoril prvú verejnú knižnicu na Slovensku, o rok nato jeho zásluhou v Mikuláši vzniklo prvé slovenské ochotnícke divadlo. V nasledujúcich rokoch sa predstavenia v Belopotockého réžii stali populárnou súčasťou kultúrneho života v meste. Miesta, kde divadlo pôsobilo, pripomínajú pamätné tabule v interiéri Čierneho orla i na fasáde bývalého jezuitského kláštora. Pieskovcová socha pri Kostole sv. Mikuláša taktiež podčiarkuje Belopotockého prínos pre duchovný rozvoj mesta. Meno zakladateľa prvej verejnej požičovne kníh – Slovenskej požičovacej bibliotéky – nesie i tunajšia knižnica.   
 

(1811–1870)

Jedna z veľkej trojice vedúcich osobností slovenského obrodeneckého hnutia, evanjelický kňaz a jazykovedec prežil v Liptovskom Mikuláši tri desaťročia. Od r. 1837 tu rozvinul mimoriadne osvetové a národnobuditeľské aktivity. Spolu so Štúrom a Hurbanom stál pri zrode spisovnej slovenčiny a spoluzakladal spolok Tatrín. V revolučných rokoch 1848/49 bol organizátorom porady, ktorá vyvrcholila vyhlásením Žiadostí slovenského národa. Stal sa i členom prvej Slovenskej národnej rady. Posledné roky života strávil vo vyhnanstve v sliezskom Tešíne, kde aj skonal a bol pochovaný.


 

(1856 – 1930)