Tvorcovia obrazov
Videli svet inak – cez farbu, svetlo a detail. Zachytávali krásu, emóciu aj pravdu okamihu a vytvorili diela, ktoré prehovárajú aj bez slov a pretrvávajú naprieč časom.
Peter Michal Bohúň
(1822–1879)
Je zakladateľom slovenského realistického portrétu a národne chápanej historickej maľby. Vďaka finančnej podpore spolku Tatrín mohol študovať na pražskej Akadémii výtvarných umení. Spriaznenosť so slovenskými vlastencami odráža i jeho národne angažovaná tvorba. Najznámejšie sú obrazy s námetmi z revolučných rokov 1848/49 a portréty predstaviteľov štúrovského hnutia. V Liptovskom Mikuláši pôsobil v r. 1854–1865 ako učiteľ, popritom si privyrábal súkromnými hodinami kreslenia, portrétovaním, maľovaním sakrálnych obrazov, ale i fotografovaním. S jeho tvorbou aj dielami ďalších významných slovenských maliarov sa dnes môžete stretnúť v galérii, ktorá nesie meno Petra Michala Bohúňa.
Janko Alexy
(1894–1970)
Jeden zo zakladateľov moderného slovenského výtvarného umenia. Bol všestrannou osobnosťou s mnohorakými aktivitami. Úspešne ovládol maliarsku paletu i spisovateľské pero, ktoré sa v jeho tvorbe vzájomne dopĺňali. O Alexym sa vtipne traduje, že bol najlepší maliar medzi spisovateľmi a najlepší spisovateľ medzi maliarmi. Jeho beletrizované spomienky na detské roky sprítomňujú atmosféru Liptovského Mikuláša na prelome 19. a 20. storočia, v ďalších sa vracia k rokom učiteľovania na bratislavskom gymnáziu. Naplnil nimi skoro dvadsiatku kníh. Napísal aj stovky novinových článkov, fejtónov a úvah. Neúnavne organizoval umelecký a kultúrny život, veľa energie venoval záchrane a obnove historických a umeleckých pamiatok. Jeho zásluhou povstal z ruín Bratislavský hrad. Vo svojom rodnom meste sa podieľal na rekonštrukcii Kostola sv. Mikuláša, inicioval obnovu Pongrácovskej i Illešházyovskej kúrie a vytvorenie pomníkov osobnostiam. S jeho dielom sa môžete stretnúť v Múzeu Janka Kráľa i Liptovskej galérii P. M. Bohúňa, ku zrodu ktorej sám prispel váhou svojej osobnosti.
Koloman Sokol
(1902–2003)
Patrí medzi najvýznamnejších predstaviteľov slovenského výtvarného umenia a zakladateľov modernej slovenskej grafiky. Po neradostných začiatkoch mäsiarskeho učňa a robotníka súkromne študoval u popredných slovenských maliarov, neskôr v Prahe a Paríži. V roku 1937 na pozvanie ministerstva kultúry a výchovy odišiel do Mexika, kde pôsobil šesť rokov ako vysokoškolský pedagóg. Dodnes si ho ctia ako jedného zo zakladateľov mexickej grafiky. Po II. svetovej vojne sa vrátil na Slovensko, už v r. 1948 ho však sklamaný a nedocenený opustil a natrvalo sa usadil v Spojených štátoch amerických. Napriek uznaniu a poctám, ktoré sa mu dostávali z rôznych kútov sveta na obidvoch brehoch Atlantiku, prežil Koloman Sokol svoj život v ústraní, ponorený do vlastnej tvorby. Jeho výtvarný rukopis je nezameniteľný – expresívny, emocionálne silný, často drsný, charakteristický výraznou čiernou kontúrou. Sokolova umelecká výpoveď je sociálne akcentovaná a hodnotovo jasne profilovaná, jeho dielo je hlbokou analýzou ľudskej existencie. Svojmu rodnému mestu a miestnej galérii daroval umelec 48 špičkových diel z jeho tvorby. Stali sa základom stálej expozície Galérie Kolomana Sokola sprístupnenej v roku 2002.
Manželia Martinčekovci
Ester Šimerová-Martinčeková (1909–2005)
Martin Martinček (1913–2004)
Viac ako polstoročie prežili v Liptovskom Mikuláši dve výnimočné postavy slovenského moderného umenia – prvá dáma slovenského maliarstva Ester Šimerová a fotograf Martin Martinček. Svoje životy spojili krátko po II. svetovej vojne v Bratislave. Ona renomovaná maliarka, známa originálnym rozvíjaním kubistických a konštruktivistických impulzov tak, ako ich nasala počas svojich parížskych štúdií, on vysoký štátny úradník. Obaja hlboko zranení vojnovými udalosťami – ona prišla o manžela, on o manželku, synov i otca. No v blízkej budúcnosti na nich čakal ďalší úder osudu. M. Martinčeka po komunistickom prevrate uväznili. Po jeho prepustení museli opustiť Bratislavu a usadiť sa v odľahlom Liptove.
Doktorovi práv bola pridelená práca robotníka v tehelni. Útočisko hľadal v liptovskej prírode, ktorú trpezlivo skúmal s fotoaparátom v ruke. Rovnako ako ľudí v nej – vrchárov odchádzajúceho sveta, krásnych vo svojej jednoduchosti a ľudskej opravdivosti. Nedobrovoľná zmena manželov Martinčekovcov nezlomila – vyhnanstvo premenili na svoju zasľúbenú zem, v liptovskej krajine objavili nekonečnú krásu, ktorú obaja pretavili do svojej umeleckej tvorby.